1. Ústavnoprávne vymedzenie práva na Štrajk
Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej ako „Ústava SR“) v článku 2 odseku 3 uvádza, že „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“
Adresátom tohto ustanovenia sú fyzické a právnické osoby, ktoré vo vzťahu k orgánom verejnej moci sa smú spávať podľa vlastného uváženia vždy, keď prameň práva prijatý v súlade so zásadami materiálneho právneho štátu im neurčil povinnosť správať sa ustanoveným spôsobom za určených podmienok.
Ústava SR v ustanovení článku 36 ods. 1 písm. g) uvádza, že „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä…, právo na kolektívne vyjednávanie.“
Ústava SR v ustanovení článku 37 ods. 1 uvádza, že „Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.“
Ústava SR v ustanovení článku 37 ods. 4 definuje právo na štrajk, ako „Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.“
Právo na štrajk Ústava SR priznáva všetkým fyzickým osobám vrátane cudzincov.
Ďalej Ústava SR vo svojom článku 51 ods. 1 upravuje bližšie podmienky a obmedzenia vo vzťahu k článku 37 ods. 4, a to konkrétne, že „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods.4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“
Z úpravy čl. 51 ods. 1 Ústavy SR možno vyvodiť záruku poskytnutú Slovenskou republikou, že schváli zákon, ktorým vymedzí právo na štrajk a určí podmienky, za ktorých oprávnené osoby môžu právo na štrajk uplatniť. Uplatnenie práva na štrajk v konkrétnej situácií je však dostupné iba v rozsahu právnej úpravy, ktorá je platná a účinná v rozhodnom čase.
V súčasnosti jediným právnym predpisom upravujúcim štrajk je v našom právnom poriadku iba Zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní (ďalej ako „ZoKV“).
2. Štrajk uskutočnený na základe zákona a tzv. „Iný štrajk“
ZoKV podľa svojho úvodného ustanovenia § 1 ods. 1 upravuje len právne vzťahy v rámci kolektívneho vyjednávania medzi príslušnými orgánmi odborových organizácií a zamestnávateľmi, ktorého cieľom je uzavretie kolektívnej zmluvy. ZoKV vo svojom ustanovení § 16 vymedzuje dôvody za ktorých je možné vyhlásiť alebo začať výkon štrajkového práva. Následne vo svojom ustanovení § 20 ods. 1 písm. d) výslovne ustanovuje, že nezákonným je štrajk vyhlásený alebo začatý z iných dôvodov, než sú uvedené v § 16 (ďalej ako „Iný štrajk“). Sme však ale toho názoru, že toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na vyhlásenie a začatie štrajku v rámci kolektívneho vyjednávania, avšak v rozpore s ustanovením § 16 ZoKV.
V právnej úprave Slovenskej republiky však doposiaľ nebol prijatý iný právny predpis, ktorý by upravoval výkon štrajkového práva v iných prípadoch, ako v prípade kolektívneho vyjednávania.
Niektorí autori sú toho názoru, že Iný štrajk, teda štrajk, ktorý nepodlieha úprave ZoKV, lebo nie je štrajkom v spore o kolektívnu zmluvu, ani solidárnym štrajkom, nie je predmetom úpravy iného zákona, a teda sa naň nevzťahujú podmienky výkonu štrajku, štrajkujúci by nemali nijaké právne povinnosti voči zamestnávateľovi a takýto štrajk by nezaručil spravodlivú rovnováhu práv účastníkov štrajku a zamestnávateľa , bol by problematický z hľadiska uplatnenia základného práva na prístup k súdu, aj z hľadiska právnej zodpovednosti za škodu spôsobenú v súvislosti so štrajkom.
Ak by aplikačná prax akceptovala tento názor, štrajk vyhlásený v iných prípadoch ako v spore o uzatvorenie kolektívnej zmluvy by bol nezákonný. Takýto výklad, ktorý by obmedzoval právo na štrajk len na v prípade kolektívneho sporu o uzatvorenie kolektívnej zmluvy by poprel Ústavou SR zaručené právo na štrajk. Za nezákonný nemožno považovať štrajk len z toho dôvodu, že neexistuje právna úprava, ktorá by ho upravovala. Štrajk ako krajný, ale legitímny prostriedok vyplývajúci zo základnej ústavnej slobody združovania slúži k obrane sociálnych a hospodárskych záujmov zamestnanca.
V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje zákon, ktorý by právo na štrajk, s výnimkou ZoKV, obmedzoval alebo zakazoval. Zo žiadneho právneho predpisu to nevyplýva a nemožno to dovodiť ani výkladom čl. 37 ods. 4 Ústavy SR, že akékoľvek iné štrajky než upravené vykonávacím predpisom (ZoKV) sú zakázané. Dovolenosť v tomto prípade nie je vyjadrená explicitným slovným spojením, ale zakladá sa na možnosti (ponechaní) realizácie subjektívneho práva bez určenia konkrétneho spôsobu uskutočnenia. Dôsledkom neexistencie osobitného právneho rámca je nanajvýš skutočnosť, že štrajkujúci nemajú možnosť požívať výhody a ochranu, ktorú im na rozdiel od Ústavy SR poskytuje zákon o kolektívnom vyjednávaní.
3. „Iný štrajk“ uskutočnený mimo rámca kolektívneho vyjednávania
Právo na štrajk každému zaručuje Ústava SR vo svojom článku 37 ods. 4, a preto neexistencia zákona, ktorý by stanovil podmienky výkonu tohto práva aj mimo kolektívneho vyjednávania o uzavretie kolektívnej zmluvy, nemôže viesť k spochybneniu existencie a realizácie ústavného práva na štrajk. Štrajkovať môže každý občan SR s výnimkou taxatívne uvedených kategórií zamestnancov v článku 37 ods. 4 Ústavy SR, ako aj v ZoKV.
Ako sme už uviedli vyššie, právo na štrajk nie je možné obmedziť výlučne len na pracovné spory, ktoré možno vyriešiť podpísaním kolektívnej zmluvy, ale je ho možné uplatniť aj v iných prípadoch, ako napríklad v prípade riešenia otázok hospodárskej a sociálnej politiky. V súčasnej platnej právnej úprave neexistuje žiadne obmedzenie, ktoré by vylučovalo uplatnenie ústavného práva štrajkovať vo veciach hospodárskych a sociálnych podmienok, ktoré by mohli byť predmetom kolektívneho vyjednávania. Z Vami predložených požiadaviek nevyplýva, že by tieto mali byť v rozpore s Ústavou SR alebo, že by mali byť nezákonné, a to aj napriek tomu, že do štrajku nevstupuje odborová organizácia ale jednotlivci, ktorí sa spojili s cieľom dosiahnuť svoje sociálne, resp. hospodárske požiadavky.
4. Pracovnoprávne dôsledky tzv. „Iného štrajku“
Účasť na štrajku zamestnanca, z dôvodu uplatňovania hospodárskych alebo sociálnych podmienok, mu zamestnávateľ nesmie uprieť. Ide o jedno zo základných ústavných práv. Taktiež zamestnávateľ nemôže zamestnanca nijako postihovať za účasť na takomto štrajku, a teda zo strany zamestnanca nepôjde o porušenie pracovnej disciplíny.
Ustanovenie § 22 ods. 2 ZokV uvádza, že „Účasť na štrajku v dobe pred právoplatnosťou rozhodnutia súdu o nezákonnosti štrajku sa posudzuje ako ospravedlnená neprítomnosť v zamestnaní.“
Ustanovenie § 141 ods. 8 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej ako „Zákonník práce“) uvádza, že „Zamestnávateľ je povinný ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho účasti na štrajku v súvislosti s uplatnením jeho hospodárskych a sociálnych práv; mzda, ani náhrada mzdy zamestnancovi nepatrí. Účasť na štrajku po právoplatnosti rozhodnutia súdu o nezákonnosti štrajku sa považuje za neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca v práci.“
V súvislosti s vyššie uvedeným môžeme uviesť, že zamestnávateľ má povinnosť ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci z dôvodu jeho účasti na Inom štrajku, pokiaľ tento štrajk sa týka uplatňovania si jeho hospodárskych a sociálnych práv, avšak mu nepatrí mzda ani náhrada mzdy, a to až do času pokiaľ by súd právoplatným rozhodnutím rozhodol o nezákonnosti štrajku.
V danom prípade je možné ilustrovať zníženú ochranu zamestnanca z dôvodu účasti na Inom štrajku, a teda že hoci zamestnanec nebude mať ochranu na základe ZoKV, ale bude požívať ochranu v zmysle ustanovení Zákonníka práce, ktorý ide nad rámec ZoKV a nerozlišuje medzi typom uskutočneného štrajku, ale jediným kritériom pre neho bude účasť na štrajku v súvislosti s uplatnením si hospodárskych a sociálnych práv zamestnanca.
5. Sociálne a zdravotné aspekty účasti na „Inom štrajku“
Účasť na Inom štrajku nemá vplyv na dĺžku dovolenky zamestnanca, pretože podľa § 144a ods. 1 písm.
a) Zákonníka práce sa za výkon práce považuje aj doba, ak zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, a účasť na štrajku je v zmysle § 141 ods. 8 Zákonníka práce prekážka v práci na strane zamestnanca.
Ustanovenie § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práca uvádza, že „Ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak.“
Pri posudzovaní vplyvu štrajku na sociálne poistenie podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej ako „Zákon o sociálnom postení“) je potrebné rozlišovať, či ide o zákonný alebo nezákonný štrajk. V prípade zákonného štrajku, teda štrajku, ktorý nebol právoplatným rozhodnutím súdu zrušený, sa zamestnancovi za celodennú účasť na štrajku povinné sociálne poistenie neprerušuje a zamestnávateľ túto skutočnosť nie je povinný oznámiť sociálnej poisťovni.
Podľa § 26 ods. 1 písm. a) Zákona o sociálnom poistení sa „povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti prerušuje v období, v ktorom zamestnanec čerpá pracovné voľno bez náhrady mzdy, okrem ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca z dôvodu účasti na štrajku.“
Pri zdravotnom poistení je to však odlišné, a bez ohľadu na to, či ide o zákonný alebo nezákonný štrajk, zamestnanec nie je v deň účasti na štrajku považovaný za zamestnanca a je povinný prihlásiť sa aj odhlásiť sa v príslušnej zdravotnej poisťovni a za deň štrajku zaplatiť poistné ako samoplatiteľ, a to do ôsmich (8) kalendárnych dní. Zamestnanec túto skutočnosť oznámi na predpísanom tlačive-
Tým, že zamestnanec je povinný sa prihlásiť na deň jeho účasti na štrajku v príslušnej zdravotnej poisťovni, je zamestnávateľ predtým povinný ho odhlásiť a oznámiť zmenu platiteľa, a to v termíne do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k zmene platiteľa poistného. Zamestnávateľ túto zmenu nahlási predpísaným spôsobom v jeden deň a v predpísanej dávke.
6. Povinnosti organizátora „Iného štrajku“ a jeho zákonnosť.
Podľa nášho názoru, z dôvodu predídenia možných aplikačných problémov, prípadne z dôvodu zachovania informačnej povinnosti zo strany účastníkov štrajku, by bolo vhodné primerane postupovať podľa ZoKV, konkrétne § 17 ods. 8 a ods. 9, a to aj napriek tomu, že pôjde o Iný štrajk, a teda neupravený ZoKV.
Ustanovenie § 17 ods. 8 ZoKV uvádza, že „Príslušný odborový orgán písomne oznámi zamestnávateľovi najmenej tri pracovné dni pred začatím štrajku deň začatia štrajku, dôvody a ciele štrajku, menný zoznam zástupcov príslušného odborového orgánu, ktorí sú oprávnení zastupovať účastníkov štrajku. Príslušný odborový orgán oznamuje písomne zamestnávateľovi zmeny v mennom zozname zástupcov príslušného odborového orgánu.
Ustanovenie § 17 ods. 9 ZoKV uvádza, že „Príslušný odborový orgán poskytne písomne zamestnávateľovi najmenej dva pracovné dni pred začatím štrajku informácie vo vzťahu k štrajku, ktoré sú mu známe a ktoré pomôžu zamestnávateľovi zaviesť rozvrhy práce na zabezpečenie nevyhnutných činností a nevyhnutných služieb počas štrajku; nevyhnutné činnosti a nevyhnutné služby sú také činnosti a služby, ktorých prerušením alebo zastavením dochádza k ohrozeniu života a zdravia zamestnancov alebo iných osôb a ku škode na tých strojoch, zariadeniach a prístrojoch, ktorých povaha a účel neumožňuje, aby ich prevádzka bola prerušená alebo zastavená počas štrajku.“
O nezákonnosti štrajku môže rozhodnúť výlučne súd po dôkladnom zvážení všetkých okolností. Po takomto rozhodnutí je nutné štrajkovú činnosť okamžite ukončiť, nakoľko ak by sa v štrajku pokračovalo aj po takomto rozhodnutí, zamestnancovi by neprináležala žiadna ochrana poskytovaná mu pracovnoprávnymi, ako aj inými predpismi.
